Veľký špitálnik Rádu prof. Charles Savona-Ventura GCLJ napísal k histórii aj súčasnosti Rádu.

(Professor Charles Savona-Ventura, GCLJ, Grande Ospedaliere ad interim dell’Ordine di San Lazzaro)

È stato pubblicato il Rapporto Ospedaliero Internazionale del 2020.

L’Ordine di San Lazzaro vide le sue origini all’inizio del V secolo come un’istituzione situata fuori dalle mura di Gerusalemme al servizio delle vittime della lebbra. Dopo la prima crociata del 1099, l’istituto divenne un Ordine monastico ospedaliero. Questa funzione ospedaliera continuò per tutto il XII-XIII secolo, ampliando il suo ruolo in tutta l’Europa cristiana. Gli statuti dell’Ordine in questo periodo menzionano che nel „monastero di Gerusalemme ci saranno cinquantadue confratelli malati e, in aggiunta a questi, si dovrebbero ammettere almeno altrettanti malati quanti sono gli spazi lasciati dai confratelli. …. Ad essi saranno dati abiti e cibo dalla Casa fino alla morte“.

Le epidemie di peste nera del XIV secolo hanno visto un’apparente diminuzione del numero di lebbrosi. Insieme ad un cambiamento di atteggiamento nei confronti dei lebbrosi, questo portò a una diminuzione del numero di istituzioni lebbrose necessarie. In Inghilterra il lebbrosario di San Giles a Holborn ospitò 40 detenuti quando fu trasferito alla direzione dell’Ordine. Nel 1345, il personale di otto badanti si occupava di 14 lebbrosi, mentre nel 1402 si occupava solo di quattro vittime. Nel 1479, a Burton Lazars in Inghilterra, l’Istituto era obbligato a sostenere 14 lebbrosi che, se non istituzionalizzati, erano sostenuti pagando loro „una somma di denaro settimanale per le necessità della vita“.

(Lebbrosario di San Lazzaro a Rapallo, Sec. XV, con, da sinistra, San Giacomo, San Lazzaro, la Vergine con Bambino e San Biagio)

I disordini politici del XVI secolo hanno visto l’Ordine diviso in componenti regionali con fedeltà ai governanti locali. Inoltre, gradualmente assunse un ruolo più militare per diventare, entro la fine del XVI secolo, un ordine cavalleresco onorifico premiato per i servizi resi dal re di Francia. Tuttavia, il ruolo di Ospedaliere è stato mantenuto anche durante questi tremendi secoli. Un rapporto del 1690 sulle entrate provenienti dai possedimenti dell’Ordine in Francia elenca un numero significativo di strutture ospedaliere – maladerie, hôpitaux e maison/hôtel-Dieu. Nel 1722 il re di Francia cercò di rafforzare la funzione ospedaliera dell’Ordine e di porre tutti gli ospedali del regno sotto la gestione dell’Ordine.

La Rivoluzione Francese mise la filantropia in secondo piano. Tuttavia, in seguito alla restaurazione borbonica e alla perdita della protezione reale nel 1830, l’Ordine francese assunse un nuovo ruolo ospedaliero a sostegno delle attività filantropiche in Terra Santa – una ragion d’essere che si è poi consolidata negli statuti dell’Ordine del 1910 – „i cavalieri ospedalieri adempiono alla loro missione. Quando possibile, e senza alcun obbligo per la loro coscienza, e con pietà donano la loro persona al servizio della Chiesa, ai poveri, ai lebbrosi e ad altri malati, ai viaggiatori e ai pellegrini. … L’autorità patriarcale assicura che i doni siano distribuiti tra i loro ospizi, le missioni e le opere per la maggior gloria della Santa Chiesa, l’evangelizzazione degli infedeli e il conforto dei poveri e dei malati“ con una prospettiva internazionale.

Ciò è esemplificato dalla vasta gamma di attività filantropiche descritte nel Rapporto del Grande Ospedaliere che può essere scaricato cliccando sul seguente pulsante.

SPRÁVA VEĽKOŠPITÁLNIKA RÁDU SV. LAZÁRA JERUZALEMSKÉHO O CHARITATÍVNYCH AKTIVITÁCH RÁDU V ROKU 2020

                                           Profesor Charles Savona-Ventura, GCLJ,  Veľkošpitálnik Rádu sv. Lazára

Táto správa bola v roku 2020 zverejnená celosvetovo.

Rád svätého Lazára vznikol na začiatku 5. storočia. Členovia tohto Rádu budovali za múrmi mesta Jeruzalém miesta (Lazarety), ktoré slúžili obetiam chorým na malomocenstvo. Po prvej križiackej výprave v roku 1099 sa Rád stal špitálnickym mníšskym Rádom. Tieto jeho nemocničné aktivity pokračovali počas celého 12. – 13. storočia a táto jeho činnosť sa rozšírila po celej vtedajšej kresťanskej Európe. Stanovy Rádu z tohto obdobia uvádzajú, že v „ jeruzalemskom kláštore bude umiestnených päťdesiatdva chorých spolubratov a okrem nich by malo byť prijatých minimálne toľko chorých, koľko je tam spolubratov. …. Dostanú šatstvo a jedlo až kým nezomrú “.

Epidémie čierneho moru v 14. storočí zaznamenali pokles počtu chorých na malomocenstvo. Spolu so zmenou postoja k malomocným to viedlo k zníženiu počtu potrebných zariadení pre chorých na malomocenstvo. V Anglicku bolo do nemocnice pre malomocných St. Giles v Holborne umiestnených 40 väzňov. V roku 1345 sa starali ôsmi opatrovatelia  o 14 malomocných, zatiaľ čo v roku 1402 sa starali už iba o štyroch takto postihnutých. V roku 1479 bolo zariadenie Burton Lazars v Anglicku povinné podporovať 14 malomocných, ktorým, ak neboli umiestnení v tomto zariadeni,  bola vyplácaná „ týždenne suma peňazí na potreby ich života“.

Leprosarium sv. Lazára v Rapalle, 15. storočie, zľava sv. Ján, sv. Lazár, Panna Mária s dieťatom zo San Biagia

Politické nepokoje v 16. storočí spôsobili, že sa Rád rozdelil na regionálne zložky, ktoré boli lojálne voči miestnym vládcom. Rád okrem toho postupne nadobudol vo väčšej miere vojenský charakter a do konca 16. storočia sa stal čestným rytierskym Rádom odmeneným týmto titulom za služby poskytované francúzskym kráľom. Nemocničný charakter si však Rád zachovával aj počas nasledujúcich storočí. Správa z roku 1690 o príjmoch z majetku Rádu vo Francúzsku uvádza značný počet nemocníc – špecializovaných na liečenie malomocných a  hospicov  / hotel-Dieu /. V roku 1722 sa francúzsky kráľ pokúsil posilniť nemocničnú funkciu Rádu a umiestnil všetky kráľovské nemocnice pod správu Rádu.

Francúzska revolúcia postavila charatívnu činnosť všeobecne do úzadia. V roku 1830, po obnove dynastie Bourbonovcov, ale strate kráľovskej ochrany vo Francúzsku, však Rád prevzal, ako dôvod svojej existencie, na seba novú úlohu a to podporu charitatívnych aktivít vo Svätej zemi. V roku 1910 bola táto jeho úloha následne zapracovaná aj do stanov Rádu – „ Rytieri – špitálnici plnia svoje poslanie kedykoľvek je to možné, otvorení sú k svojmu svedomiu, a so súcitom dávajú seba do služby Cirkvi, chudobným, malomocným, iným chorým ľuďom a prichádzajúcim pútnikom. Patriarcha svojou autoritou zabezpečuje, aby sa dary rozdávali medzi rádové hospice, ustanovizne, na činnosť Rádu,  pre slávu Svätej cirkvi, evanjelizáciu neveriacich a pre zázemie pre chudobných a chorých. “

Príkladom toho je široká škála charitatívnych aktivít opísaných v teto správe Veľkošpitálnika Rádu, ktorú si môžete stiahnuť kliknutím na ikonu pod textom.

voľne preložil

Chev. Ing. Ján Stanek KLJ

kancelár Rádu

 

 

Nájdete nás na: