Najstarší rytiersky rád
Na mieste Lazarovho vzkriesenia bol v roku 530 n.l. vybudovaný hospic pre malomocných a pútnikov. Starali sa o nich najmä arménski mnísi, členovia Bratstva sv. Lazara, ktoré hospic ako svoje centrum spravovalo. Toto bratstvo sa staralo aj o niekoľko ďalších hospicov – V Akkone a Cézarei.
Práve Lazár je biblickým predkom tohto bratstva a neskôr rádu. Symbolická duchovná hodnota pramení z poznania, že Lazar zomrel, ale Ježiš Kristus ho vzkriesil a dal mu novú šancu. Lazarovo bratstvo dávalo novú šancu malomocným. A Rád sv. Lazara dával novú šancu nielen malomocným, ale všetkým, ktorí boli a sú v núdzi. Prvá písomná listina pochádza zo začiatku 12. storočia, od francúzskeho kráľa Ludvika VI.,(„Donačná listina“ z roku 1112.)
Počas križiackych výprav do Jeruzalema sa do špitálu sv.Lazara v Betánii dostali i malomocní a zranení rytieri. Tí z nich, ktorí boli ešte životaschopní, sa zapojili do starostlivosti o bratov a ľudí. Ako „žijúce mŕtvoly“ húževnato bojovali najmä vtedy, keď bol hospic ohrozený.
Malomocní rytieri, ktorí do poslednej chvíle svojej vedomej existencie (telesne už boli dávno mŕtvi) obraňovali so zbraňou v ruke už tých nemohúcich, sú stelesnením snáh, ktoré nemajú obdobu v žiadnom z minulých či doteraz existujúcich križiackych rádov. Akokoľvek sa tieto slová môžu zdať emocionálne priveľmi exponované, je nevyhnutné ich spomenúť a zamyslieť sa nad nimi, aby mohli čo najhlbšie preniknúť do duchovnej podstaty.
Prvý písomný záznam o existencii Rádu sv. Lazara v Uhorsku sa nachádza v listine z roku 1181, v ktorej sa spomína mestečko Dorog ako zem križovníkov sv. Lazara v Komárňanská – Ostrihomská župa. Predpokladá sa, že rytieri sv. Lazara prišli do Uhorska na pozvanie Gejzu II., ktorý podporoval križiacke rehole.
V novodobej histórii po rozpade Rakúsko – Uhorskej monarchie a vzniku Československa, bol na našom území Rád sv.Lazara jeruzalemského obnovený grófom a rytierom Ján Kanty Zamoyski (1900 – 1961). V Paríži roku 1936 bol Ján Zamoyski prijatý za člena Rádu Lazariánov v hodnosti Veľkého kríža a Veľkej reťaze. Dostal i príslušný rytiersky úbor. Členmi tohto prestížneho rádu boli iba predstavitelia najvyšších aristokratických, najmä panovníckych rodín. Sociálne cítenie a dobrý vzťah k ľuďom bol aj v tejto aristokratickej rodine samozrejmosťou.
Bol posledný majiteľ Ľubovnianskeho panstva. Ján bol synom grófa Andreja Przemyslava Zamoyskeho (1852 – 1927) a Márie Carolíny de Bourbon princeznej Dvoch Sicílií. V roku 1929 sa v madridskom kráľovskom paláci oženil so španielskou princeznou Izabelou Alfonzou de Bourbon, neterou kráľa Alfonza XIII. Manželia sa usadili v kaštieli pod Ľubovnianskym hradom. V ich manželstve sa narodili 4 deti, z ktorých ešte v Madride žije syn gróf Jozef a dcéra grófka Terézia, ktorá je členkou karmelitánskej rehole.
Stanislav Holák
Veľkoprior
UDALOSTI
- Leprosy-Info 23. novembra 2024
- A FURTHER STEP FORWARD TOWARDS FULL COMMUNION BETWEEN THE CATHOLIC CHURCH AND THE ASSYRIAN CHURCH OF THE EAST 11. novembra 2024
- GRAND MAGISTRAL COUNCIL 8. novembra 2024
- The International Newsletter 31. októbra 2024
- CONCLUSO IL PELLEGRINAGGIO A LOURDES DEL GRAN BALIATO DI SICILIA 28. októbra 2024