28. FEBRUÁRA 2021 II PÔSTNA NEDEĽA, CESTA NA TABOR

28. FEBRUÁRA 2021 II PÔSTNA NEDEĽA ,CESTA NA TABOR

Dopo essere stati con Gesù nel deserto, il Signore ci invita a salire insieme a Lui sul monte Tabor per una esperienza necessaria per affrontare la vita. Nel deserto ci siamo riconosciuti tentati dal diavolo, con la triste possibilità di soccombere alle sue tentazioni; oggi siamo invitati a salire per scoprire chi realmente siamo, perché il rischio di dimenticarcelo incombe continuamente su di noi. Gesù invita Pietro, Giacomo e Giovanni a salire con Lui per manifestare loro la Sua gloria.

Sarebbero stati loro i testimoni della sua passione mortale nel Getsemani. Vedere il proprio Capo gemente, che suda sangue dalla paura, caduto nella tristezza, non è lo spettacolo più incoraggiante per un seguace. Era quindi necessario che si rendessero conto chi realmente era e avessero dal Padre la conferma: “Questi è il mio Figlio prediletto nel quale mi sono compiaciuto: ascoltatelo!”. Avrebbero dovuto affrontare la prova terribile della sua crocifissione, tanto che soltanto uno di loro rimane con Lui fino alla fine, mentre gli altri, anche se saranno poi capaci di subire il martirio per Lui, in quella circostanza sono fuggiti.

Non dovevano dimenticare l’esperienza fatta, il desiderio di rimanere sempre sul monte con Lui, la inebriante presenza dentro la nube. Mai dimenticarsi che era Figlio di Dio anche se non trasfigurato, ma sfigurato dalle sofferenze della Crocifissione.

Gesù rivela l’uomo all’uomo, quando realmente è capace di “rinnegare se stesso, prendere la sua croce e seguirlo”. La pandemia ha rivelato il vero volto dell’umanità. Il vero volto dell’uomo sfigurato dalla sofferenza e fiaccato dalla malattia. E’ per questo e in questi momenti di verità che ciascuno deve sentirsi dire: “Questo è il mio Figlio prediletto”. Perché mai l’uomo si rivela Figlio come quando nell’incertezza della fede (“Dio mio, Dio mio, perché mi hai abbandonato”), manifesta tutto il suo bisogno di Dio: è veramente povero. E’ in quel momento che si trasfigura, le sue vesti riappaiono candide come quelle del battesimo.

Ero rientrato a casa con il consueto ritardo quando Suor Bonfilia, la cugina di Don Tonino Bello, mi comunicò che don Tonino era ricoverato al Policlinico Gemelli in gravissime condizioni. In breve tempo raggiungemmo l’ospedale e ci trovammo nella stanza dove era ricoverato. C’erano i suoi due fratelli e ci accolse esprimendo grande gioia con quelle poche forze che gli erano rimaste. Alla fine dell’incontro gli chiesi la benedizione. Si rifiutò, chiedendola lui a me. Ma io mi misi in ginocchio al suo capezzale e la stessa cosa fecero tutti i presenti nella stanza. Don Tonino allora allargò le braccia e con gli occhi rivolti al cielo disse: “Dall’alto della Croce vi benedice Dio Onnipotente, Padre, Figlio e Spirito Santo”. Era trasparente, “si potevano contare le sue ossa”, era sfigurato, no, trasfigurato, quel don Tonino che si stava avvolgendo di quella gloria “che aveva presso Dio, prima che il mondo fosse”.

I medioevali hanno rivestito di gloria i loro crocifissi, convinti che “Regnavit a ligno Deus”, Dio regna dalla croce. Francesco di Assisi, invece, li ha di nuovo liberati da tutti gli abiti regali per vedere Gesù nudo e desiderare di essere come Lui, cosa che il Signore gli concesse sul monte de La Verna quella notte del 17 settembre, quando gli donò le sue stimmate. Al processo umano di sfigurazione corrisponde quello di trasfigurazione e la pandemia, se vissuta con fede come una grande esperienza umana può trasfigurare l’uomo restituendolo alla sua verità. Questo sarà il “dopo pandemia”: l’uomo più buono, perché più vero, più umano. Più povero.

+ Mons. Giuseppe Mani Arcivescovo Emerito di Cagliari

Počítačový  preklad

Potom, čo sme boli s Ježišom na púšti, nás Pán pozýva, aby sme s ním šli hore na horu Tábor za zážitkom nevyhnutným pre život. Na púšti sme spoznali, že sme pokúšaní diablom, so smutnou možnosťou podľahnúť jeho pokušeniam; dnes sme vyzvaní, aby sme išli hore, aby sme zistili, kto vlastne sme, pretože riziko zabudnutia na nás neustále visí. Ježiš pozýva Petra, Jakuba a Jána, aby išli s ním hore, aby im preukázali svoju slávu.

Boli by svedkami jeho smrteľnej vášne v Getsemane. Vidieť stonať niekoho, potiť krv od strachu, upadať do smútku, nie je pre nasledovateľa tým najpríjemnejším pohľadom. Bolo preto nevyhnutné, aby si uvedomili, kým v skutočnosti bol, a mali potvrdenie od Otca: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi veľmi páči: počúvajte ho!“. Museli by čeliť strašnej skúške jeho ukrižovania, a to až tak, že s ním do konca zostane iba jeden z nich, zatiaľ čo ostatní, aj keď za neho budú neskôr schopní utrpenia umučiť, utiekli za týchto okolností.

Nemali by zabúdať na skúsenosti, ktoré zažili, na túžbu zostať s ním vždy na vrchu, na opojnú prítomnosť vo vnútri oblaku. Nikdy nezabudnite, že bol Božím synom, aj keď nebol premenený, ale znetvorený utrpením Ukrižovania.

Ježiš zjavuje človeka človeku, keď je skutočne schopný „zaprieť sám seba, vziať svoj kríž a nasledovať ho“. Pandémia odhalila pravú tvár ľudstva. Pravá tvár človeka znetvoreného utrpením a oslabeného chorobami. Práve preto a v týchto chvíľach pravdy musí každý počuť, ako hovorí: „Toto je môj milovaný Syn“. Pretože človek sa nikdy neprejavuje ako Syn, akoby v neistote viery („Môj Bože, môj Bože, prečo si ma opustil“), prejavuje všetku svoju potrebu Boha: je skutočne chudobný. V tom okamihu, keď je premenený, sa jeho oblečenie znovu objaví také biele ako pri krste.

Domov som sa vrátil s obvyklým oneskorením, keď mi sestra Bonfilia, sesternica dona Tonina Bella, oznámila, že dona Tonina hospitalizovali na poliklinike Gemelli za veľmi vážnych podmienok. Za krátky čas sme dorazili do nemocnice a ocitli sme sa v miestnosti, kde bol hospitalizovaný. Boli tam jeho dvaja bratia a privítal nás, keď sme vyjadrili veľkú radosť z tej malej sily, ktorá mu zostala. Na konci stretnutia som ho požiadal o požehnanie. Odmietol a požiadal ma o to. Ale padol som na kolená k jeho posteli a rovnako tak aj všetci v miestnosti. Don Tonino potom roztiahol ruky a s očami obrátenými k nebu povedal: „Z vrchu kríža ťa žehná Boh všemohúci, Otec, Syn a Duch Svätý.“ “ Bol priehľadný, „jeho kosti sa dali spočítať“, bol znetvorený, nie, premenený,

Stredovekí ľudia obliekli svoje krucifixy slávou v presvedčení, že „Regnavit a ligno Deus“, Boh vládne z kríža. František z Assisi ich na druhej strane opäť oslobodil od všetkých kráľovských šiat, aby videli Ježiša nahého a chceli byť ako on, čo mu Pán udelil na hore La Verna v tú noc 17. septembra, keď mu dal svoje stigmata. Ľudský proces znetvorenia zodpovedá procesu transfigurácie a pandémie, ak sa žije s vierou ako veľká ľudská skúsenosť, môže človeka premeniť tým, že ho prinavráti k jeho pravde. Bude to „post-pandémia“: najlepší človek, pretože je pravdivejší a ľudskejší. Chudák.

+ Mons. Giuseppe Mani emeritný arcibiskup Cagliari

Nájdete nás na: